STRANA - história strany

história strany

V prvých demokratických voľbách v bývalom Česko - Slovensku, v roku 1990, vyhrala na Slovensku (s 29,34%) Verejnosť proti násiliu (VPN). Predsedom vlády Slovenskej republiky (skladala sa z koalície VPN, Kresťanskodemokratického hnutia a Demokratickej strany), sa stal Vladimír Mečiar. Práve Vladimír Mečiar už s touto vládou pripravoval súbor kompetenčných zákonov, ktorých prijatie bolo predpokladom prenesenia rozhodovacích kompetencií z federálnych na republikové orgány. Už v tomto období sa začali vo VPN, ktorého bol aj Vladimír Mečiar členom, zásadné rozpory.

Kým V. Mečiar nekompromisne presadzoval pôvodný program - Šanca pre Slovensko - na základe, ktorého VPN vyhrala voľby, veľká väčšina vedenia VPN sa postupne priklonila k myšlienke československého štátu, fungujúceho na princípe bývalej federácie, presadzovanej Prahou. Jej realizácia by znamenala výrazné ekonomické i politické poškodzovanie Slovenska. Rokovania o tzv. kompetenčných zákonoch neustále viazli. Nielen pre neústupčivosť Prahy, ale aj pre ich marenie zo strany spomínanej väčšiny vedenia VPN. Vladimír Mečiar a časť členov VPN neustále vyvíjali snahu obnoviť pôvodný charakter VPN a presadzovať jeho ciele. S týmto zámerom vznikla - 5. 3. l991 - platforma VPN - Za demokratické Slovensko.

Za svoj cieľ si vytýčila rešpektovanie pôvodne prijatého programu VPN a podporu politiky vlády na čele s predsedom vlády Vladimírom Mečiarom. Politické udalosti potom už naberali rýchly spád. Ani nie o dva mesiace (23. - 24. apríla 1991), Slovenská národná rada (dnešná Národná rada Slovenskej republiky), pristúpila k rekonštrukcii vlády. Nešlo o nič iné, len o odvolanie predsedu vlády V. Mečiara z funkcie. Jeho odvolanie z vlády definitívne rozbilo VPN. Z platformy VPN - Za demokratické Slovensko vzniklo 3. 5. 1991 Hnutie za demokratické Slovensko. Prvý – ustanovujúci – snem hnutia sa konal 22. 6. 1991 v Banskej Bystrici. Predsedom HZDS sa stal Vladimír Mečiar.

Hnutie za demokratické Slovensko sa rozhodlo ísť do volieb v roku 1992 so samostatným programom, ktorého prvým bodom a nosným pilierom bolo demokratickým a legitímnym spôsobom zavŕšiť emancipačný vývin Slovenska, vyhlásiť zvrchovanosť Slovenskej republiky, prijať Ústavu SR a usilovať sa o získanie medzinárodno-právnej subjektivity. Išlo teda o nové usporiadanie vzťahov s Českou republikou na princípe: rovný s rovným. Výsledky volieb v roku 1992 potvrdili oprávnenosť vzniku HZDS, ako aj príťažlivosť jeho programu pre občanov SR. Hnutie získalo pre zastúpenie v Slovenskej národnej rade 37,26% oprávnených hlasov voličov, pre zastúpenie vo vtedajšej Snemovni ľudu Federálneho zhromaždenia ČSFR 33,53% hlasov a vo vtedajšej Snemovni národov FZ 33,85%. Ani jedna z ďalších strán nezískala viac ako cca 14% hlasov oprávnených voličov. Z ďalších udalostí malo zásadný význam vyhlásenie Deklarácie o zvrchovanosti SR, ktoré prijala Slovenská národná rada 17. júla 1992. Následne - 1. septembra 1992 - bola schválená ústava Slovenskej republiky. Dňa 1. 1. 1993 bolo zavŕšená odveká snaha slovenského národa na sebaurčenie vznikom samostatnej Slovenskej republiky. Hnutie za demokratické Slovensko sa tak pričinilo o bezprecedentne pokojné rozdelenie bývalého spoločného štátu Čechov a Slovákov a naplnilo viac ako tisícročné úsilie Slovákov o samostatnú štátnosť.

Vláda, už samostatnej a suverénnej Slovenskej republiky dosiahla už v prvých týždňoch medzinárodné uznanie nového štátu od viac ako 100 členských štátov Organizácie spojených národov. Hnutie za demokratické Slovensko začalo napĺňať svoj volebný program - predovšetkým jeho ekonomickú časť, ktorá znamenala vlastnú cestu ekonomickej transformácie. Už zakrátko Slovenská republika dosiahla výborné makroekonomické výsledky v porovnaní s väčšinou ostatných transformujúcich sa postsocialistických štátov. Na krátky čas - od 14. marca 1994 do 1. októbra 1994 - sa podarilo, spôsobom, ktorý dodnes vyvoláva množstvo otáznikov, opäť HZDS vylúčiť z vlády. Hnutie prešlo do opozície, aby na jeseň v roku 1994, opäť s jasnou prevahou, vyhralo mimoriadne voľby. Pre Hnutie za demokratické Slovensko sa opäť rozhodlo takmer 35 percent oprávnených voličov. Vláda, zostavená predsedom víťazného hnutia Vladimírom Mečiarom úspešne pôsobila až do októbra 1998, teda po celé funkčné obdobie. V septembri 1998 sa konali riadne parlamentné voľby. Napriek všetkému, čo podnikla dovtedajšia opozícia, aj tieto vyhralo Hnutie za demokratické Slovensko so ziskom 27%. To už však nestačilo na zostavenie vlády a HZDS prešlo do opozície. K moci nastúpila tzv. Slovenská demokratická koalícia - tvoriaca blok bývalých opozičných strán.

V opozícií pôsobila HZDS takmer 8 rokov. Nakoľko aj počas pôsobenia v opozícií malo hnutie veľmi vysokú podporu občanov, vyvíjali vtedajšie koaličné strany a politické zoskupenia aktivity smerujúce k diskreditácií strany, perzekúcie jej predstaviteľov ako aj radových členov. Výsledkom takéhoto mediálneho tlaku bola postupná strata podpory verejnosti počas tohto obdobia. Strana však dokázala tento tlak ustáť, dvakrát postavila svojho kandidáta do prezidentských volieb, neustále poukazovala na prehlbujúce sa sociálne rozdiely v spoločnosti, robila aktívnu opozičnú politiku a v roku 2002 opäť vyhrala parlamentné voľby s takmer 20% ziskom. V opozícií však ostala naďalej, pretože sa jej nepodarilo zostaviť takú vládu, v ktorej by bolo možné presadzovať záujmy svojich voličov.

V marci 2000, na Republikovom transformačnom sneme HZDS v Trnave sa Hnutie za demokratické Slovensko pretransformovalo na štandardnú politickú stranu ľudového typu. Vyvrcholil tým niekoľkoročný proces, ktorým sa skončila jedna úspešná etapa - etapa pôsobenia HZDS ako širokospektrálneho občianskeho hnutia a začala sa etapa Hnutia za demokratické Slovensko ako, ľudovej strany. V súlade s tým odhlasovali delegáti Republikového snemu v júni 2003 zmenu, resp. doplnenie názvu na Ľudová strana - Hnutie za demokratické Slovensko (ĽS-HZDS)

Opozičné pôsobenie ĽS-HZDS bolo zavŕšené v parlamentných voľbách 2006, kedy sa paradoxne hnutie stalo súčasťou vládnej koalície napriek doteraz najnižšiemu volebnému výsledku. Po ôsmich rokoch stabilnej a pragmatickej opozičnej politiky strana vystúpila z tieňa mediálne prezentovaného strašiaka v podobe medzinárodne neakceptovanej strany plnej podvodníkov a klamárov a dokázala svojim sympatizantom a voličom, že je tu a stále stojí o priazeň svojich voličov. Na posty do vládnych funkcií nenominovala mediálne známe tváre, ale erudovaných odborníkov predovšetkým z radov mladšej generácie, a presadzovaním svojho ľudového programu sa v nasledujúcom období bude snažiť opäť si získať väčšiu priazeň občanov.